Pred dávnymi rokmi, kdesi na konci malebnej dediny, stál starý, opustený dom. Ten dom bol jednou z tých tajomných miest, ktoré sa zdajú byť plné temných tajomstiev a nevysvetliteľných záhad. Azda preto ho miestni obyvatelia väčšinou obchádzali, akoby sa ho báli. No tento príbeh nezačína len domom, ale dvoma detičkami – dvojčatami, ktoré sa narodili do chudobnej rodiny na konci tejto dediny. Ich mená sa tajomstvom utápali v šepotoch, no pripúšťali, že pochádzajú z tajomstva starého domu.
Dvojičky boli odjakživa zvláštne. Ich oči sa menili z farby na farbu, akoby odzrkadľovali ich náladu. Ich smiech býval raz veselý ako zvončeky v máji, inokedy však chladný ako studený vietor, čo vane v zime. Ocitávali sa stále spolu, akoby jedno bolo neoddeliteľne spojené s druhým.
Starý dom na konci dediny bol ich domovom. Miestni tvrdili, že videli dvojičky prechádzať sa po záhrade, ktorá kedysi musela byť krásna, no čas a zanedbanie z nej urobili len trosky. Málokto však zavítal dovnútra. Povesti hovorili, že v domovej knižnici čakajú knihy plné dávno zabudnutých čarodejníckych kúziel.
Jedného dňa, ktorý sa vynímal z obyčajnosti, začal požiar. Ohnivé jazyky obkolesili starý dom, a keď sa plameny napokon umútili, ostali len popol a trosky. Ticho sa znieslo na dedinu. Dvojičky zmizli, a spolu s nimi aj všetky spomienky na ich existenciu.
Dedinčania, časom zahalení v závoji zabudnutia, nevedeli vysvetliť, čo sa stalo. Mlčky prechádzali okolo miesta, kde kedysi dom stál, akoby sa báli poodhaliť tie tajomstvá, ktoré sa v tom dome skrývali. Dedina sa pomaly stala väzením pre dvojičky, ktorí sa stali záhadnými postavami v legendách a rozprávkach. A tak plynuli roky a desaťročia, a spomienky na dvojičky upadli do zabudnutia, až kým nezostali len ako chladný vietor v histórii. Starý dom sa stal len tichou ruínou, uprostred ktorých spia zabudnuté príbehy.
Ako to však už býva s príbehmi, tajomstvá sa raz rozhodnú vyjsť na povrch. Jedného jesenného dňa, keď listy padali zo stromov a studený vietor prechádzal cez dedinu, sa z trosiek starého domu ozvalo tiché šepotanie. A potom sa zjavili dvojičky, zjavenie ich kráčajúcich ruka v ruke sa poneslo cez dedinu ako vánok.
Ich pohľady boli stále záhadné, a ich kroky nevysvetliteľné. No tentoraz sa dedinčania nebáli. Oči dvojičiek sa stretli so zrakmi obyvateľov a v tej chvíli sa prelomil očarujúci kruh zabudnutia. Spomienky sa vrátili s úderom, akoby zaspalý orol narazil do okna.
Dvojičky prešli dedinou, obnovujúc spomienky, zúčastňujúc sa života, akoby sa nikdy nevzdiali. Ich prítomnosť bola opäť cítiť v každom vetre, v každom rozkvitnutom kvete. A dedina, raz zatratená do zabudnutia, znovu žila a dýchala, ako by sa jej dávno stratený dych vrátil. A tak dvojičky, ktoré boli kedysi strašidelnými postavami opusteného domu na konci dediny, sa stali hrdinami vlastného príbehu. Ako zázrak, ktorý priniesol spomienky naspäť, obnovil ducha minulosti a spojil roztrúsené vlákna dedinského osudu.
A príbeh o dvojičkách žijúcich v dome na konci dediny, ktoré boli kedysi upálené a pochované v zabudnutí, pokračoval ďalej, hlboko zakorenený v srdciach tých, ktorí sa odvážili spoznať ich tajomstvá a pridať ich do spoločnej histórie.
